Začalo to v podstate už veľmi dávno. Ja ako veľká milovníčka zvierat som celé roky už od študentských čias túžila raz v živote spraviť to najúžasnejšie čo sa pre mňa vôbec dalo- a to vziať si psíka z útulku. Nejakú malú dušičku, ktorá by aj vďaka mne našla nový domov. Vtedy som si ešte myslela, že môžem spasiť celý svet, zachrániť všetky smutné psie duše , nechápajúc, ako môže niekto ublížiť úžasnému zvieraciemu stvoreniu alebo ho opustiť.Roky plynuli , mala som už svoju rodinu, veľa vecí sa v živote zmenilo, ale túžba v mojom srdci zostala . Moja dcérka pomali rástla, naďalej sme spolu sledovali osudy zvierat v útulku, posielali sem tam peniažky a rozhodli sa zatiaľ chodiť aspoň venčiť psíkov.Všetci tí bystrí orieškovia, ktorí s nami strávili za tých pár rokov nejaké prechádzky, nám tak prirástli k srdcu, že by som si ich najradšej vždy vtedy zobrala všetkých domov . Minulý rok, ako vždy cez letné prázdniny, sme sa vybrali s malou venčiť psíkov.Manželovi som povedala, že toto leto už k nám určite do rodiny pribudne nejaký chlpáč. Vypleštil na mňa oči a povedal, že radšej ide veru s nami, aby mal všetko pod kontrolou. Akonáhle som ju zbadala, bolo všetko rozhodnuté. Pozeralo na nás malé ušaté netopírčiatko s krásnymi veľkými hnedými očkami, ktoré ani za svet nechcelo vstať zo zeme a bojovalo s vodítkom. Podišli sme k nej, nechali sa pooblizovať a povedala som : ahoj Jessie, ty dnes pôjdeš s nami domov. Vtedy mala Jessinka 3 mesiace, a bola pre nás ten najkrajší oriešok - len tak mimochodom maminka bola kríženec nemeckého ovčiaka, otecko neznámy. Moje srdce zaplesalo, keď nám povedali, že ju môžeme hneď vziať. Vzali sme ju vyvenčiť a náš tato stále nechápal-to teraz hneď, užaj, tak narýchlo? A ja s dcérou ako malé dieťa som sa pridala k jej prosím prosím prosím prosiiiiiiiiim. Tato proste nemal šancu nad ničím ani len porozmýšlať. Niesli sme si našu Jessinku v autobuse domov a ja som bola ten najšťastnejší človek na svete. Zaujala miesto v našej rodine aj popri dvoch chlpatých kamošoch -morčiatku a zajovi. Dnes je už z Jessinky krásna mladá slečna, bude mať pomaly rok a pol, už sme spolu zvládli aj prvé háranie. Ľúbim ju láskou takou , akú dáva ona mne-verne a a oddane sediac alebo ležiac mi pri nohách , nekonečným skákaním a oblizovaním , keď sa vrátim domov , jej oddaným pohľadom plným nekonečného priateľstva a pochopenia. Nikto z nás by ju nevymenil za nič na svete. Stala sa súčasť našich životov-našou veľkou psou kamoškou, občas nezbednou a výmyselnou.V dnešnom svete plnom zloby, zákernosti , krutosti a množstva protivných ľudí ,vždy keď ma niekto znovu naštve, keď som smutná, spomeniem si na moju ušatú Jessiku , ktorá ma doma čaká a svet je hneď krajší. Tá ma ako jediná zatiaľ nikdy nesklamala.

P.s. ešte prezradím malé tajomstvo: Keď sme my traja toto leto išli na dovolenku a dala som ju varovať našej babke, s ktorou sú moc fajn "kamošky", po príchode domov sa so mnou dva dni "nebavila"-taká bola na mňa urazená, že som vôbec odišla. Ale už je všetko ako má byť , už sme si všetko vysvetlili.

Zdraví Vás

Dáša

Pani Dáša nás poprosila o uverejnenie smutného pokračovania tohoto príbehu. Tu je v plnom znení: Je mi neskutočne smutno, keď teraz preposielam koniec tohoto príbehu . Naša Jessinka nám totiž v novembri odišla do psieho nebíčka, mala veľké problémy s obličkami. Starali sme sa o ňu do poslednej chvíle a prvý  a posledný krát som verila, že sa stane zázrak. Nestalo sa.Sama som jej ku koncu doma dávala infúzie, kŕmila cez hadičku tekutou stravou, dávala antibiotiká, pomáhala jej vstať a prejsť aspoň kúsok.Hladila som ju  a prosila , aby ma neopúšťala. No nevydržala to. Nikdy na ňu nezabudnem.Plakala som celé  dni  a všade ju videla.O dva dni ráno som sa zobudila a zrazu vedela ,kam pôjdem. Vybrali sme sa znova do útulku pre nového priateľa.Teraz máme 5-mesačné šteniatko, vzali sme si ju od Vás, keď mala 2 mesiace, bolo ich viac a našli sa vraj v krabici vyhodené.Je to fenočka, kríženček a volá sa tiež Jessie.Veľmi mi ju pripomína  a prináša mi toľkú radosť  a neskutočnú lásku.Keď prídem domov, tak strašne sa teší, že ju neviem v tom skákaní a oblizovaní ani zastaviť.Keď sa na mňa vždy uprene zahladia tie jej veľké hnedé očká  a pritulim si ju, obidve sme tak štastné.........Našla som si v útulku  znova oddanú priateľku.

Všetko dobré

Dáša

Autor: Dagmar Šobáňová